Naša tvorba

Tvorba členky Živena MO BB Angely Muškovej:
https://citanie.madness.sk/kniznica.php?spisovatel=Mu%9Aka

Mame

Aj keď si to už nepamätáme
patríme všetci jednej mame.
Bez rozdielu vo farbe pleti
všetci sme jej milované deti.

Zabíjame a sme nevďačné
to je pre nás deti príznačné.
Veď zabudli sme už na naše korene
s ktorými sme s matkou spojené.

Prebuďme sa už z nočnej mory
a pocítime obavy a lásku našej mamy.
Naša matka ZEM je láskavá
a spravodlivá a každému dieťaťu dá
čo si zaslúži a o čom sníva.

Poďakujme jej za veľkú trpezlivosť.
Ona je nádherná - vesmírna bytosť.

---

Autorka básne: Marcela Grandtnerová,
členka Živena MO Banská Bystrica

Chvíľa, ktorá sa nevráti....

Pokojná hladina rybníka,
mohutné topole sa v nej vzhliadajú,
ich košaté koruny večnú
pieseň lásky spievajú.

Úzky chodníček pokrytý
prvým padlým lístím,
vedie Ťa od stromu k stromu,
ach, topoľ vysoký, daj mi silu svoju.

Vzduch je zmiešaný z mnohých vôni,
urobíš hlboký nádych, vydýchneš,
v hlave Ti otázka zvoní,
či ešte stále túžiť smieš?

Zeleň, ktorá je všade okolo,
Tvoju myseľ upokojuje,
ruky natiahneš
a mohutný kmeň objímeš.

Líce pritláčaš ku vráskavej kôre,
zdvihneš zrak, pozeráš do koruny hore
a spolu s lístím, ktoré šumí,
jedným dychom vyslovíš túžbu,
ktorá celé tvoje telo plní.

Na hladinu sa ryba vyhodila,
celú ju kruhmi rozčerila,
kruhy sa až k brehu rozbiehajú,
vidíš milencov, ktorí sa objímajú.

Túžiš po teplej ľudskej ruke,
po dlani, ktorá Ťa nežne pohladí,
túžiš po človeku, ktorý Ťa nezradí.

Hladina rybníka je opäť pokojná,
obraz milencov vybledol,
chodníček sa Ti stráca pod nohami,
krásna chvíľa pominula.

Z topoľa padá list,
vystieraš ruku, je to ako dotyk dlaní,
nežný, nepoznaný,

A Ty vieš, že už musíš ísť... 

Bodky

Sme ako malé bodky,
také, aké nosí lienka na svojich kridelkach.
Tie jej bodky však trvajú, kým lienka
vošky loví, kým žije svoj život kvetinový.

A teraz človek bodka, bodka vedľa bodky,
celá rieka bodiek sa valí, pozeráš,
kde je hlava, telo, chvost, nič,
len bodky sa ponáhľajú prejsť široký most,
pripravujú sa pre nový život, pre večnosť.

Bodka svoju úlohu splnila, medzeru
medzi ostatnými bodkami vyplnila
a na most nestihla vykročiť, nenašla sa
pomocná ruka, nebola tu ďalšia bodka,
ktorá by jej pomohla vyskočiť.

Most, všetky bodky o ňom snívajú,
dosiahnuť ho, prejsť na druhú
stranu si želajú.

Mňa sa márne pýtate, že čo je na druhej strane,
to tajomstvo ukryté len medzi bodkami
navždy ostane.

Letná nálada

Slnko zo svojej kolísky vstalo,
vrcholkom hor bozk poslalo,
z údolí dvíhajú sa biele opary.
na nebi nie sú žiadne chmáry.
Pozri na tú úchvatnú scenériu,
Tvojmu srdcu blízku, milú...

Zlaté paprsky vtačí svet zobudili,
vtáčence si hrdielka naladili,
nežný spev slávika sa s krakotom kraklí
Tvojho srdca dotýka, myseľ sa rozjasnieva,
letná nálada sa na nás usmieva.

Vo vánku sa čeria nežné lúčne maky,
celá lúka akoby ohňom horela,
čí je to vari krv červená?
Nie, to si len lúčne krásavice
odeli svoje šaty karmínové,
zdá sa Ti toto leto krajšie, nové?

Leto, čas voľnosti, prázdnin, dovoleniek,
letných letmých lások,
na pšeničnom poli oťažieva klások,
veľa takých plných kláskov treba,
aby bolo pre všetkých dosť chleba.

Slnko vykonáva po oblohe púť svoju,
vetrík nás chvíľu ochladí, ani sa nenazdáš,
už ho niet, za málo času obletí celý svet.
priženie ťažké mraky, aj búrku letnú.

My prijímame toto nebeské požehnanie,
kvapkám dažďa nastavujeme svoju tvar,
voda je život, voda je veľký dar!
Čo ešte dodať záverom?
Leto je, kto mu vlastne dal také meno,
slniečko svieť, sušíme seno.

Omamná vôňa pokosenej trávy,
bzukot hmyzu, cvrkot lúčnych koníkov,
ako ešte sa dá letná nálada opísať?
Tak teda, či slnko svieti, či sú oblaky,
čí z oblohy sa valia potoky!

Ja Vám krásne leto prajem,
prežite ho v dobrom zdraví,
potom každý nech sa v ŽIVENE staví!

Čas v čase

Myšlienky neodbytné, nedajú pokoj,
stále sa niečo z hlbín mysle vynára,
niekedy je to ako pozerať do prázdneho pohára.

Ale nepokoj bujnie v hrudí,
zachvatí celé moje telo, ruky studené,
oči behajú sem a tam nevidomo.

A predsa obraz strieda obraz,
je to ako film, ako prevrátený diapozitív.

To už dávno tlelo v mojich útrobách,
ale sila vôle to vždy potlačala,
roky nosiť na očiach klapky,
v rukách pevné držať opraty.

Nie, duša, nemôžeš si len tak lietať,
ani city nie sú na hranie,
len opatrne s nimi narábať,
vravíš, že to bolo dlhé čakanie?

Každý z nás tú skúšku zažije,
jeden skôr, druhý až v zrelom veku,
proti citom, keď sa vynoria
niet nijakého dobrého lieku.

Ostrá dýka vrazená v srdci,
pozri, ako veľmi rana krváca,
čo urobiť s citom, ktorý nemáš komu dať?

Ten, komu bol určený nechce ho na vedomie vziať.

Slabý je to cit, keď sa nevie dostať cez hradby,
ktoré ten druhý stavia okolo seba.

Ale koho chráni viac, seba či teba?

Zasa si sama, zranená, cit je zlomený
ako halúzka, vietor ju kmáše, pomalý padá k zemi,
vykúpem sa vo svojom utrpení
a nový cit vstane ako fénix z popola,
tak to v živote chodí,
ako mlynské koleso dokola.  

Autorka básní: Angela Mušková alias Muška,
členka Živeny Spolku slovenských žien MO,
Banská Bystrica

Príhovory

Vo vzduchu už cítiť jar,
s prísľubom nežných snežienok.
"Už čoskoro" !!!
Milujem vôňu rozkvitnutých čerešní,
trávu s kobercom prvosienok.

Spev vtáčikov,
keď si roztúžene hľadajú partnerov,
tešiacich sa na potomkov,
o ktorých sa príkladne starajú.

Áno, sú príklady pre ľudí,
aj keď sa riadia iba inštinktom.
Nežobrú, že chcú mať viac ako dáva klas,
nemučí ich závisť.

Zamyslime sa na malú chvíľu,
zabudnime, čo bolo a netrápme sa čo bude.
Práve teraz využime šancu,
prežívať život v tomto okamihu...

Tešme sa z toho čo máme,
ale hlavne,
že môžeme tu byť a žiť.
Poďakujme

---

Autorka: Marcela Grandtnerová
členka Živena MO Banská Bystrica

Dnes, keď na zem súmrak sadá
a vločiek roj tíško padá,
je tu ten najkrajší čas,
keď srdcia plné lásky sú a náruče otvorené,
túžiace po objatí, veď k tomu sú stvorené.
Čas - keď sa pri stole všetci s rodinami zídeme,
na blízkych spomíname ktorí už nie sú s nami ,
no vždy budú milovaní.
A možno sa ešte stretneme,
veď často ich starostlivú lásku cítime.
VIANOCE-čas ticha aj otázok.
Čo bolo, je a nás čaká?
S nádejou a láskou si človek budúcnosť má vytvárať,
aj keď väčšina ľudí túži hlavne mať!
Pozeráme sa na Smotánku a tak trochu závidíme.
No možno za pozlátkou je viac duševnej biedy,
akú si ani predstaviť nevieme.
Tešme sa z toho čo máme.
Rodinu a úprimných priateľov.
A vzájomne si na zdravie pripime.

---

Príhovor na vianočnom večierku Živeny Spolku
slovenských žien, MO B. Bystrica 2015

autorka: Marcela Grandtnerová

Vianoce 2014

Napísala p. Vierka Groger Holická

Ďakujeme

Rok 2014 bol krásny, nech sa nám v zdraví darí v roku 2015